Aktuality
ESĽP rozhodol o sterilizáciách v Slovenskej republike
Sťažovateľky I.G., M.K. a R.H. pred ESĽP namietali, že v dôsledku ich sterilizácie bez ich úplného a informovaného súhlasu boli podrobené neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu, a že vyšetrovacie orgány neuskutočnili dôkladné, spravodlivé a efektívne vyšetrovanie okolností ich sterilizácie v rozpore s článkom 3 Dohovoru, že v dôsledku sterilizácie bolo porušené ich právo na súkromný a rodinný život podľa článku 8 Dohovoru a právo na založenie rodiny podľa článku 12 Dohovoru. Viac o tomto zásadnom rozhodutí v ďalšom texte.
Podľa článku 13 Dohovoru namietali, že nemali k dispozícii účinný prostriedok nápravy ohľadne svojich sťažností na porušenie ich práv zaručených v článkoch 3, 8 a 12 Dohovoru. Napokon sťažovateľky namietali porušenie článku 14 Dohovoru v dôsledku diskriminácie na základe ich rasového/etnického pôvodu a pohlavia pri užívaní ich práv zaručených v článkoch 3, 8 a 12 Dohovoru.
Skutkový stav prípadu možno zhrnúť nasledovne. V reakcii na publikáciu Centra pre reprodukčné práva a Poradne pre občianske a ľudské práva Telo a duša: Násilné sterilizácie a ďalšie útoky na reprodukčnú slobodu Rómov na Slovensku, Kancelária podpredsedu vlády SR pre európsku integráciu, ľudské práva a menšiny podala trestné oznámenie vo veci údajných nezákonných sterilizácií niekoľkých žien, vrátane troch sťažovateliek. Prvá a tretia sťažovateľka sa pridali k trestnému oznámeniu kancelárie, a taktiež spolu s druhou sťažovateľkou boli svedkami a poškodenými stranami v konaní. Konanie bolo oficiálne začaté Krajským úradom justičnej polície v Košiciach dňa 31. januára 2003 a týkalo sa podozrenia z trestného činu genocídy. V rozhodnutí z 24. októbra 2003 Krajský úrad justičnej polície v Žiline, ktorému bol prípad postúpený, skončil vyšetrovanie so záverom, že namietané skutočnosti sa nepodarilo dokázať. Rozhodnutie obsahuje 30 strán a odkazuje na vyhlásenia 13 žien vrátane sťažovateliek, ktoré boli sterilizované v nemocnici v Krompachoch a ktoré boli poškodenými stranami, na vyhlásenia 23 ďalších žien ktoré boli v nemocnici sterilizované, vyhlásenia 30 lekárov a taktiež na množstvo ďalších svedeckých výpovedí. Policajný orgán taktiež vzal do úvahy správu o výsledkoch konania ministerstva zdravotníctva z 28. mája 2003 o kontrole týkajúcej sa údajnej genocídy a segregácii osôb rómskeho etnika na gynekologickom a pôrodníckom oddelení nemocníc a s ohľadom na predpisy týkajúce sa sterilizácie. Podľa správy tvrdenia týkajúce sa genocídy alebo segregácie rómskej populácie boli nepodložené. Boli zistené určité nedostatky pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti a porušenia predpisov o sterilizácii, avšak tieto sa objavili lokálne a týkali sa pacientiek bez ohľadu na ich etnický pôvod. Policajný orgán mal taktiež k dispozícii znalecký posudok predložený Fakultou medicíny UK v Bratislave, ktorý sa týkal okolností, za ktorých boli uvedené ženy sterilizované. Podľa posudku boli sterilizácie v posudzovaných prípadoch zákonné. S ohľadom na dostupné informácie policajný orgán skonštatoval, že je nepochybné, že sa nestal skutok pre ktorý sa trestné stíhanie vedie. Dňa 31. októbra 2003 sťažovateľky a dve ďalšie osoby podali voči rozhodnutiu sťažnosť. Dňa 9. marca 2004 krajská prokurátorka v Košiciach zamietla sťažnosť z toho dôvodu, že poškodené osoby vrátane sťažovateliek neboli oprávnené podať sťažnosť voči rozhodnutiu z 24. októbra 2003. V osobitnom liste z 9. marca 2004 sa krajská prokurátorka vysporiadala s argumentmi uvedenými v sťažnosťami a skonštatovala, že rozhodnutie vyšetrovateľa bolo zákonné a správne. Dňa 15. apríla 2004 sťažovateľky podali podnet na podanie sťažnosti pre porušenie zákona na generálnu prokuratúru. Generálna prokuratúra ju posúdila ako žiadosť o preskúmanie zákonnosti postupu v trestnom konaní. Dňa 10. júna 2004 generálna prokuratúra oznámila sťažovateľkám, že ich podnet bol zamietnutý, a že generálny prokurátor sa plne stotožňuje s konaním, ako aj s rozhodnutím o zastavení trestného konania. Dňa 1. júna 2005 ústavný súd zrušil rozhodnutie Krajskej prokuratúry v Košiciach z 9. marca 2004. Dňa 28. septembra 2005 prokurátorka Krajskej prokuratúry v Košiciach opäť zamietla sťažnosť voči vyššie uvedenému rozhodnutiu vyšetrovateľa z 24. októbra 2003.
Vo februári 2004 prvá a druhú sťažovateľka podali žalobu o náhradu škody proti nemocnici na Okresnom súde Spišská Nová Ves. V žalobe tvrdili, že boli sterilizované v rozpore s relevantnými ustanoveniami slovenského práva, keďže v čase vykonania sterilizácie neboli plnoleté a ich zákonní zástupcovia nedali na takýto zákrok súhlas. Odvolávali sa ja na medzinárodné štandardy ľudských práv. Tretia sťažovateľka podala žalobu o náhradu škody na Okresný súd v Spišskej Novej Vsi v októbri 2004. Okresný súd v januári 2009 žalobu prvej sťažovateľky zamietol s odôvodnením, že prvá sťažovateľka podstúpila pár dní po sterilizácii hysterektómiu, ktorá spôsobila jej trvalú neplodnosť. Podľa okresného súdu preto chýbala príčinná súvislosť medzi vykonaním sterilizácie a následnou trvalou neplodnosťou. Rozhodnutie bolo potvrdené Krajským súdom v Košiciach. Žalobe druhej sťažovateľky okresný súd v júni 2010 vyhovel a priznal jej 1 593,30 EUR ako náhradu škody na zdraví. Výšku náhrady určil s odkazom na vyhlášku č. 32/1965 Zb., v znení neskorších predpisov. Vo vzťahu k tretej sťažovateľke okresný súd zastavil konanie z dôvodu jej úmrtia.
ESĽP sa vo svojom rozsudku najprv zaoberal žiadosťou detí tretej sťažovateľky vstúpiť do konania v jej mene. V tomto ohľade skonštatoval, že sťažnosť sa týka otázok spadajúcich pod články 3, 8, 12 a 14 Dohovoru, ktoré sú vzhľadom na ich skutkové pozadie tak tesne spojené s osobou pôvodnej sťažovateľky, že v tomto prípade nemôžu byť považované za prevoditeľné. ESĽP mal za to, že neexistuje všeobecný záujem, ktorý by považoval pokračovanie v preskúmavaní sťažnosti tretej sťažovateľky a vyčiarkol jej sťažnosť zo zoznamu podľa článku 37 ods. 1 Dohovoru.
Čo sa týka prvej a druhej sťažovateľky, ESĽP s odkazom na prípad N. B. proti Slovenskej republike nepovažoval náhradu, ktorú druhá sťažovateľka získala na vnútroštátnej úrovni za dostatočnú. Mal za to, že aj keď prvá a druhá sťažovateľka obdržali čiastočnú náhradu v kontexte trestného konania od ústavného súdu, táto náhrada nebola dostatočná, aby zbavila prvú a druhú sťažovateľku statusu poškodenej osoby. ESĽP sťažnosť preto vyhlásil za prijateľnú.
Pokiaľ ide o namietané porušenie článku 3 Dohovoru v jeho hmotnej časti, ESĽP poznamenal, že obidve sťažovateľky boli sterilizované po vykonaní cisárskych rezov. Ich sterilizácia nebola život zachraňujúcim úkonom a ani sťažovateľky, ani ich zákonní zástupcovia nedali na takýto zákrok súhlas. Zákrok bol preto nezlučiteľný s požiadavkami rešpektovania ľudskej slobody a dôstojnosti a dosiahol úroveň krutosti požadovaný na to, aby bol v zmysle článku 3 Dohovoru považovaný ako ponižujúci, podobne ako v prípadoch V. C. proti Slovenskej republike a N. B. proti Slovenskej republike. Preto boli podľa ESĽP sterilizácie prvej a druhej sťažovateľky v rozpore s článkom 3 Dohovoru.
Vo vzťahu k námietke sťažovateliek na porušenie procesnej časti článku 3, týkajúcej sa neúčinnosti vyšetrovania, ESĽP uviedol, že v predmetnom prípade občianskoprávne súdy preskúmali okolnosti sterilizácie prvej a druhej sťažovateľky a uznali, že v oboch prípadoch neboli splnené zákonom predpísané požiadavky na vykonanie zákroku. Prípad bol taktiež prešetrovaný orgánmi činnými v trestnom konaní na troch stupňoch konania a ústavným súdom. K požiadavke urýchlenosti vedenia vyšetrovania ESĽP konštatoval, že občianskoprávne konanie vo vzťahu k prvej sťažovateľke trvalo päť rokov a osem mesiacov na dvoch stupňoch konania. Občianskoprávne konanie týkajúce sa žaloby druhej sťažovateľky trvalo šesť rokov a päť mesiacov na dvoch stupňoch konania. Trestné konanie trvalo viac ako päť rokov a tri mesiace, pričom ústavný súd dvakrát zistil, že orgány činné v trestnom konaní sa prípadom náležite nezaoberali. V dôsledku toho sa vyšetrovanie značne predĺžilo. Vzhľadom na uvedené ESĽP na rozdiel od prípadov V. C. a N. B. skonštatoval, že v prípade sťažovateliek bol porušený článok 3 v jeho procesnej časti.
Čo sa týka namietaného porušenia práva na súkromný a rodinný život podľa článku 8 Dohovoru, ESĽP rovnako ako v prípade V. C. a N. B. konštatoval, že Slovensko nesplnilo svoj pozitívny záväzok podľa článku 8 Dohovoru tým, že svojím právnym systémom nezabezpečilo práva garantované týmto článkom takým spôsobom, aby prijalo účinné právne záruky chrániace reprodukčné zdravie, a to osobitne žien rómskeho pôvodu. ESĽP ďalej poukázal na nerešpektovanie príslušných zákonných ustanovení.
Pokiaľ ide o článok 13 zaručujúci právo na účinný prostriedok nápravy, ESĽP poznamenal, že sťažovateľka mala možnosť za účelom preskúmania svojho prípadu obrátiť sa na občianskoprávne súdy a trestnoprávnymi aspektmi prípadu sa zaoberali vnútroštátne orgány na troch stupňoch. Aj v tomto ohľade boli uznané nedostatky pri sterilizácii. Sťažovateľky preto mali účinné prostriedky nápravy v zmysle článku 13 Dohovoru. Z toho dôvodu nedošlo k porušeniu tohto článku.
Pokiaľ ide o článok 12 zaručujúci právo na založenie rodiny, ESĽP berúc do úvahy svoj záver, že sterilizácia sťažovateliek mala vážny dopad na ich súkromný a rodinný život, konštatoval, že nebolo potrebné, aby preskúmal, či skutkové okolnosti prípadu viedli aj k porušeniu ich práva vydať sa a založiť si rodinu. Z toho dôvodu jednomyseľne konštatoval, že nebolo potrebné samostatne preskúmať námietku sťažovateliek podľa článku 12 Dohovoru.
Pokiaľ ide o článok 14 Dohovoru zakazujúci diskrimináciu ESĽP s odkazom na prípady V. C. a N. B. konštatoval, že nebolo potrebné samostatne skúmať námietku sťažovateliek podľa článku 14. ESĽP uviedol, že dostupné informácie dostatočne nepreukazovali, že lekári postupovali pri výkone sterilizácií so zlým úmyslom, že ich správanie bolo úmyselne rasovo motivované alebo že sterilizácie v skutočnosti bola súčasťou všeobecnejšej organizovanej politiky. ESĽP ďalej poznamenal, že medzinárodné orgány a vnútroštátni znalci poukázali na vážne nedostatky v právnej úprave a pri výkone sterilizácií, ktoré mali osobitný vplyv na príslušníkov rómskeho etnika, a že v tejto súvislosti konštatoval, že Slovensko nesplnilo svoj pozitívny záväzok podľa článku 8 dostatočne ochrániť sťažovateľku.
Sťažovateľky požadovali 70 000 € z titulu nemajetkovej ujmy a 26 359 € z titulu trov konania. ESĽP priznal prvej sťažovateľke 28 500 € a druhej sťažovateľke 27 000 € z titulu nemajetkovej ujmy a 4 000 € každej zo sťažovateliek z titulu nákladov a výdavkov. Zvyšok ich nárokov zamietol.
zdroj: Ministerstvo spravodlivosti SR
« späť na zoznam aktualít »